Niektoré zásady občianskeho práva a ich význam pre platnosť zmluvných vzťahov o nehnuteľnostiach
Zásada rovnosti účastníkov
V oblasti občianskeho súdneho procesu je zásada rovnosti účastníkov ustanovená v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a v občianskom súdnom konaní sa transformuje do zásady rovnosti účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) a vzťahuje sa na všetky materiálne a procesné zákony a na každého. Rovnosť pred súdom je len výrazom rovnosti strán pred zákonom, v tomto prípade pred Občianskym súdnym poriadkom. Z toho vyplýva, že rovnosť pred zákonom a rovnosť pred súdom je obsahom toho istého pojmu a znamená rovnaké postavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek účastníkovi konania. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95).
Zásada individuálnej autonómie (tzv. sloboda vôle)
Je jednou z najtypickejších a esenciálnych zásad občianskeho práva, nakoľko vyjadruje významný atribút v rovine záväzkovo - právnych vzťahov, v rámci zmlúv - a to zmluvnú slobodu (alebo zmluvnú autonómiu) účastníkov právnych úkonov, ako aj vlastnícku slobodu – sloboda nadobúdať a užívať majetok, či slobodu tvorby súvisiacu s tvorivou duševnou činnosťou osôb (napr. architekti, umelci a pod.). Platné právo obsiahnuté napr. v Občianskom zákonníku obsahuje prevažne tzv. dispozitívne normy upravujúce správanie sa subjektov - zmluvných strán - teda také, ktoré im tak ponechávajú voľný priestor na vlastnú úpravu toho - ktorého právneho vzťahu. Výnimku sú kogentné normy, ktoré sú rigidné a nemožno sa od nich odchýliť - napr. zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov ustanovuje obligatórnu písomnú formu nájomnej, resp. podnájomnej zmluvy.
Zásada „všetko čo je dovolené, nie je zakázané“
Uvedená zásada sa prejavuje v oblasti súkromného práva, medzi ktoré zaraďujeme občianske právo, ako aj právo obchodné. Je tak aplikovateľná, vlastne, nevyhnutne musí byť aplikovaná do právnych úkonov, a to záväzkovo-právne vzťahy (zmluvy, dohody a pod.) nevynímajúc. Protipólom tejto zásady v oblasti, kde sa rozhoduje o právach, povinnostiach fyzických a právnických osôb - teda v oblasti verejnoprávnej, v rámci ktorej sa vedie zo strany štátneho orgánu napr. stavebné konanie a pod., sa uplatňuje opačná zásada - „všetko je zakázané, čo nie je dovolené“. Vzhľadom na vyššie uvedené tak účastníci právnych úkonov aj v súvislosti s nehnuteľnosťami bez ohľadu na ich povahu môžu realizovať svoje práva (vlastnícke právo, právo z nájmu, záložné právo ai.) v súlade so zákonom a v jeho medziach. Pokiaľ by sa právne úkony nimi urobené vymykali zákonným limitom, išlo by o protiprávne konanie a mohlo by mať za následok aj napr. neplatnosť konkrétneho právneho úkonu.
Zásada ekvity
Uvedená zásada sa vzťahuje ne tzv. mimoprávne systémy pravidiel, podľa ktorých by sa v rámci právnych vzťahov malo konať a brať na ne zreteľ - dobré mravy. Ide o určité morálne pravidlá, ktoré v danom čase a mieste sú všeobecne považované za správne, sú uznávané ako meradlá zákonnosti a slušnosti v rámci právnych vzťahov medzi osobami, fyzickými i právnickými, príp. navzájom. Zásada ekvity má význam, nakoľko príliš tvrdé dodržiavanie zákona môže mať aj nepriaznivé vplyvy na spoločnosť - ako napr. v prípade otázky vypratania nehnuteľnosti, alebo vo sfére sociálnoprávnej otázky priznania/nepriznania dôchodku len z dôvodu absencie pár dní do splnenia podmienok pre nárok na daný dôchodok a pod. V minulosti jestvoval inštitút tzv. odstránenia tvrdosti zákona, ktorý bol však z nášho právneho poriadku vyňatý. Súhrnne, právne úkony účastníkov (občania, podnikatelia, realitné kancelárie) musia byť v súlade s právom, avšak aj s dobrými mravmi (viď § 44, § 264 Obchodného zákonníka - dobré mravy v hospodárskej súťaži, obchodné zvyklosti).
Zásada prevencie
Je lepšie upraviť si zmluvu takým spôsobom, aby v budúcnosti nedochádzalo k pochybnostiam a prípadným sporom medzi zmluvnými stranami. Priamo v § 3 ods. 2 Občianskeho zákonníka je uvedené, že fyzické a právnické osoby, štátne orgány a orgány miestnej samosprávy dbajú o to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv z občianskoprávnych vzťahov a aby sa prípadné rozpory medzi účastníkmi odstránili predovšetkým ich dohodou. A samozrejme, že subjekty práva sú vo svojom konaní a právnych vzťahoch povinné počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
Odporúčam preto osloviť právneho poradcu, aby vám zmluvu zanalyzoval a právne posúdil, aby ste predišli prípadným negatívnym následkom, ktoré vás môžu stáť zdravie a peniaze.
Čitateľské otázky adresujte na: lasak@defensa.sk
Autor: Mgr. Ján Lasák
KTN: 09/11
