Každému je úplne jasné, že svojou veľkosťou zaujíma schodisko popredné postavenie medzi interiérovými doplnkami. Vo väčšine prípadoch patrí schodisko k dominantným prvkom interiéru a ovplyvňuje tak charakter miestnosti. Správna voľba tvaru preto významne prispeje k celkovému vzhľadu priestoru.

Základné rozdelenie je podľa pôdorysného tvaru. Existujú tri možnosti. Najpohodlnejšou a najbezpečnejšou možnosťou sú schodiská priamočiare, ktorých stupne majú stálu šírku nástupnice. To umožňuje plnohodnotne využívať celú plochu pri výstupe i zostupe.

Ďalšou možnosťou sú schodiská krivočiare, ktoré majú kosé stupne s rôznou šírkou nástupnice. Tento

typ je skladný (oproti priamočiaremu schodisku zaberajú menší pôdorysný priestor) a poskytuje vysokú variabilitu, preto sa často využívajú pri navrhovaní súkromných interiérov. Pri veľkom zakrivení (t.j. pri malom polomere) sa však nedá využívať celá šírka, takže je do určitej miery obmedzený pohyb nahor i smerom dolu.

Poslednou možnosťou sú schodiská rôznočiare. Už z názvu je jasné, že pri tomto type sa v jednom ramene stretávajú rovné i kosé stupne, vďaka čomu dochádza k premenlivej šírke nástupnice vo výstupovej čiare. Hoci poskytujú rozmanité využitie, nie sú z dôvodu premenlivej šírky príliš odporúčané.

Každé schodisko sa skladá z ramien. Ich počet určuje rozdelenie na jednoramenné, dvojramenné, viacramenné a rozvetvené. Podrobnejšie sa ďalej rozlišujú podľa podoprenia. Môžeme mať podoprenie vretenové, kde sú ramená obojstranne podoprené vretenovou stenou alebo sú do nej votknuté, pilierové, kde sú podestové nosníky a schodnice podoprené piliermi, schodnicové, pri ktorých sú ramená podoprené schodnicami votknutými do podestových nosníkov. Ďalšie sú doskové, pri ktorých ramená tvoria šikmé dosky posadené na podestovom nosníku, visuté, kde sú ramená tvorené jednotlivo votknutými stupňami do schodišťových stien, zavesené, pri ktorých sú ramená či stupne zavesené na tiahlach zo stropnej konštrukcie alebo zmiešane podopreté.

Existujú takzvané rebríkové schody, ramená pažené a pohyblivé, ktoré sa spravidla v privátnych domoch nevyužívajú.

 

 

Základným a tradičným povrchom je obklad prírodným kameňom. Používajú sa tvrdé a odolné kamene, ako napr. žula či mramor. Môžeme použiť i materiály bez povrchových úprav (napr. bridlicu), pokládka ktorých je však veľmi náročná a obkladač sa musí vyzbrojiť nutnou dávkou trpezlivosti. Na nástupnice spravidla používame kamene s hrúbkou 4 cm a 2 cm na podstupnice.

Kamenné dlaždice kladieme do vrstvy cementovej malty alebo ešte lepšie do špeciálneho lepidla, súdržnosť zvýšime kovovými príchytkami. Podobne sa osadzuje tiež keramická dlažba, pri ktorej nie sme limitovaní voľbou materiálu a tak sa môžeme sústrediť len na vizuálny efekt.

Častým materiálom je i umelý kameň, čo je dvoj- až trojcentimetrová vrstva cementovej malty s prísadou jemnej žulovej alebo porfyrovej drviny. Vrstva umelého kameňa sa nanáša priamo pri betónovaní železobetónových stupňov alebo dodatočne na hotovú konštrukciu. Jedným z najčastejších je obklad z dreva. Je vkusné, praktické a ľahko sa udržiava. Využívame tvrdé drevo (dub, jaseň), doporučená hrúbka nástupnice je cca 4 cm a podstupnice 2 cm.

Drevený obklad sa pripevňuje do drevených osadzovacích hranolčekov na osadenie umiestnených do stupňa už pri betónovaní schodov. Kvôli zlepšeniu osadenia a na tlmenie nárazov sa môžu drevené schody podkladať pružnými izolačnými doskami. Vlastné pripevnenie sa robí pomocou skrutiek so zapustenou hlavou. Ako obklad schodiska sa používa tiež PVC, guma či linoleum, čo sa môže niekomu zdať trochu ako prežitok doby, hoci (s výnimkou linolea) to je zatiaľ najlacnejší možný variant, ktorý sa často využíva i na renováciu schodiska. Tieto materiály sa lepia na vyhladený, suchý a rovný podklad a na prednú hranu stupňa sa používa vymeniteľná okrajová lišta (táto časť je najnamáhanejšia a po určitej dobe sa musí kvôli opotrebovaniu vymeniť). Je nutné zdôrazniť, aby sme volili materiál určený do priestorov s veľkou záťažou, ktorý nápor (chôdza hore a dole) čo najdlhšie vydrží a nemusí sa meniť často.

Vždy musíme zároveň vychádzať z celkového charakteru priestoru. Do moderne zariadených priestorov vyberáme súčasné módne materiály, ako je kov a sklo. Ďalšou možnosťou je prispôsobenie sa použitým materiálom v miestnosti.

Nech už zvolíme ktorýkoľvek variant, musíme z hľadiska bezpečnosti dbať tiež na klzkosť povrchu. Ak je materiál šmykľavý musí sa najviac zaťažovaný okraj nástupnice opatriť protisklzovou úpravou, aby bola cesta úplne bezpečná. Do nástupnice sa môžu vybrúsiť drážky, vypieskovať celý jej povrch alebo použiť pásy z nešmykľavých materiálov (koberec, PVC).

 

 

Prvé úvahy o schodoch by sa mali sústrediť na materiál tejto konštrukcie. Od každého z nás závisí, či si zvolí oceľ, drevo, či inú kombináciu. V prípravnej fáze sa často stretávame s dvoma extrémami, ktoré nakoniec vyústia do chybného výsledku. Prvým je voľba materiálu schodiska bez ohľadu na ostatný interiér, kde je jediným meradlom kvalita. Dôsledkom toho niekedy vzniká nesúlad medzi jednotlivými časťami materiálu. Druhým protipólom je snaha všetko čo najviac skĺbiť, voľba celého interiéru z rovnakých materiálov. Výsledkom je potom akási uniformita.

 

 

Základným problémom spravidla býva výber vyhovujúceho schodiska. To priamo súvisí s jeho rozmermi a veľkosťou schodiskového priestoru. Tu chcem poukázať na štyri najbežnejšie chyby:

Podestové schodisko verzus schodisko zhodného priemeru bez podesty s plynulo vytočenými stupňami. Pri rozhodovaní, ktorý typ schodiska zvoliť, sa mnoho ľudí nerozhodlo najlepšie. V tomto prípade je výhodnejší druhý variant, ktorý je menej stavebne náročný a zaberá menej priestoru. Podestové schody nie sú ani pohodlnejšie ani lacnejšie. Podesta ako taká je výtvarne aj finančne dosť náročný prvok. Ďalšou nevýhodou podestových schodov je ich väčšia náročnosť na priestor.

Čím menšia výška stupňa, tým lepšie. Ani náhodou. Tento nezmysel je iba prežitkom doby a bolo načase sa od neho dištancovať. Ideálne parametre schodiskového stupňa vychádzajú z bežného kroku (63 – 65 cm) a sú raz na vždycky dané, t.j. výška 18 – 20 cm, šírka 24 – 26 cm. Je logické, že ak znížime stúpanie, musíme predĺžiť nástupnicu a zväčšiť tým počet stupňov na rovnakú výšku. Výsledkom je schodi sko s dlhšou výstupnou líniou, ktoré stojí i viac peňazí.

Požadovaná šírka schodiska nad 100 cm je neopodstatnená. Keď si uvedomíme ,že najširšie dvere v dome sú spravidla 90 cm, je celkom zbytočné realizovať v tomto objekte širšie schody. Pri schodoch s drevenými stupňami rozšírenými nad 100 cm treba tieto stupne zosilniť zo statických dôvodov, čo sa negatívne premieta v cene schodiska.

Aby bola celková realizácia schodiska úspešná ,je veľmi dôležitá voľba dodávateľa schodov. Často sa stáva, že zákazník si kvôli šetreniu finančných prostriedkov vyberie firmu, ktorá nie je dobre prispôsobená na výrobu a montáž schodov. Preto je veľmi dôležité, aby si zákazník vybral dodávateľa, ktorý schody nielen perfektne vyrobí, ale klientovi aj odborne poradí pri výbere vhodného schodiska do daného priestoru, zameria ho aj zmontuje. Samozrejme, na svoje výrobky musí poskytnúť aj certifikát kvality a záruku minimálne na 18 mesiacov.

 

 

V posledných rokoch obzvlášť v modernom interiéri sú obľúbené takzvané schodnicové schodiská. Funkciu pilierov preberá jedna alebo viac schodníc, ktoré sú opreté do podest a medzipodest. Staticky sú schodnice šikmo položené nosníky, na ktorých ležia jednotlivé stupne.

Na ich výrobu sa používa železobetón, ktorý je dnes stále viac nahrádzaný inými materiálmi. Priestorovo voľnejšou alternatívou je samostatne vytvarovaná a vybetónovaná schodnica, na ktorú sa dodatočne montujú schodiskové stupne (spravidla tvorené samostatnými nástupnicami). Poznáme drevené schodnicové schodiská, ktoré sú skôr záležitosťou chát a rekonštruovaných objektov.

Častejšie sú oceľové schodnicové schodiská, ktoré sme donedávna mohli vidieť najmä v technických prevádzkach. Vďaka súčasnému trendu sa používajú i v modernom interiéri. Pri týchto schodiskách musí statik navrhnúť nielen profily všetkých prvkov vrátene zábradlia, ale i všetky zvary a kotevné skrutky. Kotvenie do podest a medzipodest sa robí privarením k oceľovým platniam (je lepšie ich navrhovať väčšie, pretože pri osadzovaní oceľových schodníc je ešte pred privarením možná dodatočná rektifikácia).

Oceľové schodisko sa tiež osádza kotvením, väčšinou pomocou skrutiek do čistej podlahy. Obľúbené a stále častejšie využívané sú kombinácie materiálov, ktoré sú preferované tiež v súčasnom modernom interiéri, ako je drevo, oceľ a sklo.

 

 

Schodisko je jedným z najnebezpečnejších miest v dome. Pri pohybe hore alebo dolu sa veľmi ľahko môže stať úraz, ktorý môže skončiť dokonca i smrťou. Preto musíme nutne zaistiť – viac než čokoľvek iné – úplnú bezpečnosť.

Materiály, o ktorých sme sa doposiaľ zmieňovali (kov, sklo, leštený kameň), sú veľmi klzké a tak i laika napadne, že sa musia povrchovo upraviť. Z tohto dôvodu musíme na najnamáhanejší okraj nástupnice dať úpravu proti pošmyknutiu. Väčšinou volíme vybrúsenie drážok, vypieskovanie povrchu alebo je možné použiť pásy s naneseným povrchom proti pošmyknutiu, prípadne i ďalšie varianty, ktoré sú na obdobnom princípe.