Premlčanie (lat. inveteratio, starý inštitút rímskeho práva) ako právny inštitút vzniká v dôsledku uplynutia zákonom ustanoveného času na vykonanie, uplatnenie práva s tým, že oprávnený subjekt toto svoje právo nevykonal. Premlčanie práva spôsobuje nemožnosť jeho priznania zo strany súdu, ak povinný subjekt vzniesol námietku premlčania.

Inštitút premlčania sa mnohým často automaticky spája len s civilným právom, avšak premlčanie môžeme nájsť aj v trestnom práve, a to napr. pri premlčaní trestného stíhania, či výkonu trestu.  Pokiaľ sa bavíme o civilnom práve, premlčanie je upravené tak v Občianskom zákonníku, ako aj Obchodnom zákonníku. Rovnako sa rozlišuje subjektívna a objektívna premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba sa počíta od momentu, kedy sa o rozhodujúcej skutočnosti, napr. vzniku škody, poškodený dozvedel. Objektívna premlčacia doba sa počíta od momentu, kedy nastala rozhodujúca skutočnosť, napr. vznikla škoda, teda nie od kedy sa o skutočnosti dlžník dozvie.

V Občianskom zákonníku je premlčanie upravené v § 100 a nasl., v Obchodnom zákonníku zase v ustanoveniach § 387 a nasl.. Všeobecná premlčacia doba v občianskom práve je 3 roky, avšak pri niektorých špecifických inštitútoch, ako je bezdôvodné obohatenie, či  náhrada škody je táto lehota iná. Pri bezdôvodnom obohatení, resp. náhrade škody je premlčacia doba 2 roky. V obchodnom práve je zase všeobecná premlčacia doba až štvorročná.

Často k premlčaniu dochádza napr. v záväzkovoprávnych vzťahoch, v rámci ktorých vznikla oprávnenému pohľadávka, ktorú si však oprávnený včas neuplatnil žalobou na súde. Pokiaľ oprávnený uplatní svoje právo, hoci je už premlčané, súd mu ho môže prisúdiť, avšak len za podmienky, že povinná strana, teda dlžník, nevzniesla námietku premlčania. Súd na premlčanie neprihliada ex offo, teda z úradnej povinnosti, ale len na základe vznesenej námietky.

Podľa § 100 Občianskeho zákonníka, na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Treba podotknúť, že premlčaním právo nezaniká, len sa oslabuje v zložke označovanej ako nárok. V konečnom dôsledku dochádza k zániku nároku, pričom subjektívne právo trvá i naďalej v podobe tzv. naturálnej obligácie. Pre lepšie pochopenie problému, obligatio naturalis, teda naturálna obligácia v rímskom práve predstavovala dlh, ktorý nebol zabezpečený ručením a teda nebol žalovateľný. V neskoršom období išlo o hybrid medzi občianskymi záväzkami s plnými právnymi účinkami a morálnymi záväzkami, ktoré nebolo možné vymáhať právnou cestou. Pri premlčaní teda splnenie povinnosti závisí výlučne od dobrovoľnosti povinného subjektu, či svoj záväzok splní. Ak však povinný splnil svoj záväzok po uplynutí premlčacej doby, nie je oprávnený požadovať vrátenie toho, čo plnil, aj keď nevedel v čase plnenia, že premlčacia doba už uplynula.

Zákon pozná skupinu práv, ktoré sa však nepremlčujú. V prvom rade ide o vlastnícke právo. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105 Občianskeho zákonníka týkajúce sa práva oprávneného dediča na vydanie dedičstva (§ 485 Občianskeho zákonníka), nakoľko pri práve oprávneného dediča na vydanie dedičstva prisúdeného inému než oprávnenému dedičovi, premlčacia doba plynie od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa dedičské konanie skončilo. Nepremlčujú sa tiež práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá. Rovnako sa nepremlčuje právo veriteľa podať na súd žalobu na určenie splatnosti dlhu, v prípade, ak bola splatnosť ponechaná na vôli dlžníka, a to podľa § 564 Občianskeho zákonníka. Podľa § 387 ods. 2 Obchodného zákonníka, premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú. Ak nazrieme do Ústavy SR, hneď v jej úvode, čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, nájdeme jedno z najdôležitejších ustanovení, a síce že základné práva a slobody sú, okrem iného, nepremlčateľné.

Na plynutie premlčacej doby nemá vplyv skutočnosť spočívajúca v zmene v osobe veriteľa alebo dlžníka. Táto skutočnosť vyplýva z § 111 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba však nemusí vždy plynúť súvisle od svojho začiatku po jej zavŕšenie. Jej plynutie môže byť ovplyvnené rôznymi skutočnosťami, pričom podľa účinkov ide o:

·         nezačatie plynutia, napr. § 113 Občianskeho zákonníka, ak ide o práva osôb, ktoré musia mať zákonného zástupcu, alebo o práva proti týmto osobám, premlčanie nezačne, dokiaľ im nie je ustanovený zástupca.

·         spočívanie plynutia, teda dočasné zastavenie plynutia. Podľa § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie.

·         neskončenie plynutia, v tomto prípade sa premlčanie predlžuje, až do splnenia určitej podmienky. Podľa § 113 Občianskeho zákonníka, druhá veta, už začaté premlčanie prebieha ďalej, avšak sa neskončí, dokiaľ neuplynie rok po tom, keď bude týmto osobám ustanovený zákonný zástupca alebo keď prekážka inak pominie.

·         prerušenie plynutia, ak zákon predvída určitú skutočnosť a táto nastane, už uplynutá časť premlčacej doby sa stáva právne irelevantnou, tj. začína plynúť nová premlčacia doba, napr. podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka - ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť.